Smrť o mňa nemá záujem... - Smrť o mňa nemá záujem...

Stále len bojovať o holý život...
Aký zmysel má to večné zabíjanie a vraždenie? Každý deň stojím zoči voči smrti. Nie, nebojím sa jej, stratila už všetku moc nado mnou... nad ľuďmi - teda ak sa ešte smieme nazývať ľuďmi. Každý šuchot, každá zlomená vetvička oznamuje nebezpečenstvo. Bez rozmýšľania, inštinktívne, namierim a vystrelím. Zasa o krôčik bližšie večnej náruče smrti. Nespala som už snáď roky. Keď prestanem byť ostražitá, budem ľahký cieľ.
Veľká pištoľ v rukách malého dieťaťa - vzalo ju z ruky chladnúcej mŕtvoly matky a namierilo na jej vraha. Nevinnosť sa stratila v prúdoch krvi. Kto je dnes priateľ namieri na mňa zajtra svoju zbraň. Láska zmenila sa v nenávisť.
Sama stojím na cintoríne. Dážď padá na šedé náhrobky neznámych ľudí z dávnych časov. Ukradla som si chvíľu ticha, nikto sem už nechodí. Dve slzy spadli na ciferník rozbitých hodiniek. Vieme len ničiť. Lešenia stoja opustené, budovy horia a vybuchujú, chodníky sa prepadajú pod nohami... Chcela by som utiecť, ale nemám kam.
„Pomaly sa otoč.“ ozvalo sa za mnou. Na hruď mi mieri studená oceľ v rukách dievčaťa, ktoré bolo kedysi mojou najlepšou priateľkou, ba skoro sestrou. Stojí priamo predo mnou, pozerá sa mi do očí, má však prázdny pohľad. V hĺbke tuším zlomenú dušu a sklamanú vieru. Nemám kam ujsť, toto je posledná chvíľa. Chvíľa, na ktorú som čakala už roky. Nehýbem sa, pokojne stojím. Z ruky mi vypadol kvet, ktorý som odtrhla na cestičke.
‚Stlač už konečne spúšť‘, pomyslím si, ale ona sa len fascinovane díva, ako tá nežná rastlinka padá smerom k zemi. Jediný pohyb a držím v ruke jej zbraň. Ani si to nevšimla. Stále len civí na ten úbohý kvietok, farebnú odlišnosť v bahne cestičky. Spadla slza, štekla zbraň a dievča sa zosunulo vedľa kvietku. Prázdny pohľad nahradila mŕtvolná strnulosť. Na perách jej zaihral letmý úsmev.
„Prečo?“ pýtam sa chladnúceho tela, no márne čakám na odpoveď.
Znova som unikla, smrť o mňa nemá záujem...